Tlač z výšky

Tlač z výšky je najstaršou tlačovou technikou. Jej princíp spočíva v tom, že tlačová forma obsahuje reliéfne vystúpené tlačové miesta a naopak, netlačiace miesta sú zapustené. Na vyvýšené miesta sa nanesie tlačová farba prostredníctvom valca a odtiaľ sa pomocou prítlaku prenáša na potláčaný materiál. Do reliéfne zapustených miest sa tlačová farba nedostane a tak zostávajú na výtlačku tieto miesta bez farby.

Tlačové formy sa zhotovujú z rôznych materiálov. Najčastejšie sú oceľové, z rôznych zliatin hliníku a mosadze, prípadne sú vyrobené z plastu. Princíp tlače z výšky pomocou reliéfnej formy využívajú aj rôzne grafické výtvarné techniky ako napríklad drevorez, linorez, kovoryt a podobne. Pre grafického dizajnéra je podstatné jej aktuálne priemyselné využitie. To dnes predstavuje hlavne kníhtlač, flexotlač a razba. Všetky tieto technológie majú svoje špecifiká a využívajú sa len na určité typy tlačovín.

História tlače z výšky

Princíp odtláčania vyvýšených miest pozná ľudstvo od nepamäti. Či sa na prenos motívu použila farba, alebo bol vyvýšený motív vtlačený do mäkšieho materiálu, príkladov takýchto odtlačkov je v histórií ľudstva veľké množstvo (odtlačky znakov, pečate, mince a pod.) Ak sa už malo jednať o rozsahovo zložitejší motív určený k väčšiemu množstvu výtlačkov, dá sa oblasť vynálezu tlače z výšky priradiť krajinám ďalekého východu, Číny, Kórey a Japonska. Už v druhom storočí sa v Číne využívali na tlač reliéfne kamenné platne vo veľkých rozmeroch obsahujúce rozsiahle textové informácie. Neskôr boli kamenné dosky nahradené za drevené a následne za kovové. Ich hlavnou nevýhodou bolo, že akonáhle vznikla malá textová zmena, bolo potrebné pracne zhotoviť celú tlačovú dosku nanovo. Zásadný obrat priniesol do tlačového procesu Johannes Gensfleisch Gutenberg (1395 – 1468). Podstatou jeho vynálezu bola tvorba tlačovej formy zo samostatných pohyblivých písmových znakov, z ktorých bolo možné vyskladať rozsiahly text. Po tlači sa dali písmená opätovne rozobrať a použiť na zostavenie novej formy. Týmto spôsobom sa začali tlačiť prvé knihy, čo sa premietlo do pomenovania tlačovej techniky.

Kníhtlač

Vynález kníhtlače v 15. storočí naštartoval vznik veľkého množstva tlačiarní. Súbežne sa vyvýjali nové písmové rodiny ktoré rozširovali možnosti tlače. Kniha sa tak stala artefaktom, ktorý začal byť dostupný pre široké vrstvy ľudí. Spočiatku sa tlačová forma zhotovovala ručne písmeno po písmene, čo bolo veľmi pracné a zdĺhavé. Až zavedením strojovej sadzby koncom 19. storočia sa celý proces výrazne zrýchľuje.

„Kníhtlač bola niekoľko storočí jedinou priemyselnou tlačovou technikou.“¹

Jej dominantné postavenie takmer začína zanikať vynálezom ofsetu v 70. rokoch 20. storočia. Kníhtlač sa v súčasnosti využíva predovšetkým v špeciálnych alebo doplnkových operáciách ako napríklad výsek, razba, číslovanie alebo aplikácia hologramov.

Ručná sadzba sa dodnes používa napríklad pre tlač alebo razbu knižných dosiek diplomových prác. Iným príkladom je tlač špecifických náročných tlačovín ako napríklad svadobné oznámenia, diplomy na ručnom papieri a podobne. Jej hlavným obmedzením je časová náročnosť a hlavne obmedzená množina použiteľných písiem. V súčasnosti sa tento problém dá jednoducho obísť. Reliéfne tlačové formy sa vyrábajú vcelku a na mieru. Podkladom sú digitálne dáta a široká škála technológií (napr. frézovanie, 3d tlač, rôzne chemické spôsoby a elektrorytectvo) pracujúcich so širokou škálou materiálov (od zušľachtilých kovov až po plasty).

Vyznať sa vo všetkých možnostiach zhotovenie tlačovej formy nie je dôležité. Podstatné je, že tlačiareň na základe požiadavky od dizajnéra rozhodne, akým spôsobom sa tlačová forma vyrobí. Každá technológia a materiál má svoje limity, cenu a radu výhod a nevýhod. 

Flexotlač

Flexotlač je stredná až vysokonákladová tlačová technika využívajúca princíp tlače z výšky. Tlačové miesta sú vystúpené, netlačové sú zapustené. Od kníhtlači sa odlišuje flexibilnou tlačovou formou. Flexibilná forma sa vyrába z pružných polymérov chemickou cestou pri použití svetelného žiarenia. Pri tlači sa forma najčastejšie upína na valec. Dokáže sa prispôsobiť tvaru potláčaného povrchu, čo zaručuje rovnomerný nános farby. Technológia využíva riedke farby (UV, rozpúšťadlové alebo na báze vody), ktoré zasychajú odparovaním, pomocou tepla alebo UV žiarenia. Farba sa na vyvýšené miesta nanáša pomocou kovového rastrovaného vaca. Táto technológia sa najčastejšie využíva pri kotúčovej tlači, kde dochádza ku tlači z kotúča na kotúč. Tlačiť sa dajú jednofarebné aj plnofarebné (maximálne 8 farieb) podklady. Medzi jej najväčšie výhody patri vysoká rýchlosť, ktorá umožňuje vyrábať veľké tlačové náklady v krátkom čase, vysoká presnosť a jasnosť farieb. Náklady na flexotlač sú nižšie ako pri ofsetovej tlači. Flexotlač predstavuje ideálny pomer medzi kvalitou, cenou a rýchlosťou tlače.

„Flexotlač sa využíva najmä v obalovom priemysle pri tlači na celofán, plastové a kovové fólie. V podstate sa dá potlačiť akýkoľvek materiál, ktorý fyzicky prejde tlačovým strojom.“²

Bežnými výstupmi sú samolepiace etikety na kotúčoch, lepiace pásky, rolky papiera a lepenky, termoštítky, termopásky a iné nekonečné pásy rôznych materiálov pre obaly v potravinárstve, kometike či farmacií.

1. KAPLANOVÁ, M. a kol. Moderní polygrafie. Praha : Svaz polygrafických podnikatelů, 2009. 211 s. ISBN 978-80-254-4230-2

2. BANN, D.: Polygrafická príručka. Bratislava : Slovart, 2006. 110 s. ISBN 978-80-8085-590-1